Hrom do toho ! Zatiahlo sa nebo, rúchom èiernych mrakov. Všetko živé utícha, len vietor šumí lesom. Vetvy stromov tancujúce v divej búrke objatí. Živly ohòa, vody, vzduchu, besniac v lone prírody.
Voda z neba padá, všetko vôkol zmáèa. Víchor berie všetko, na krídlach slabé vznáša sa. Huèí potok, duní hrom, voda v òom sa miesi. S krvou pôdy silnie tok, zo spánku Trolla kriesi.
Bytos lesná, odpudivá z útrob zeme vychádza. Tvárou zvere, divným údom nenávidí preklína. Spä do útrob zeme pred divou búrkou vykroèí. V tom záblesk svetla oslepí ho, spáli oheò nebeský.
Obrátený v prach leží medzi stromami. Ne¾udský tvor zahubený nebeskými bleskami. Hrom do toho tvora, èo nenávidí preklína. Krv zeme, vietor v korunách, keï búrkou žije krajina.